Rokfort očami Sibyly Trelawneyovej - 3. Keď chceš veštiť, vylej kávu - najlepšie na Snapa

Prvý september sa blížil a s ním súviseli mnohé prípravy. Každý rok neskôr som potom neznášala tieto zhony, no ako nováčikovi sa mi páčilo všetko, čo ma priblížilo k študentom a začiatku vyučovania. Očakávala som, že naozaj budem prínosom pre túto školu a na môj predmet sa prihlásilo podľa riaditeľových informácií 13 tretiakov. S veštením sa vždy začínalo od tretieho ročníka. A keďže 6 rokov bola prestávka, nemalo zmysel učiť starších žiakov. No 13 študentov bol dosť nízky počet pre najobľúbenejšieho profesora, ako titulovala Snapa Hoochová.
„Nemyslíte, že ide o plytvanie?“ spýtal sa ma raz milým (v skutočnosti si len on myslel, že milým) tónom. „Možno by ste svoje dedičstvo po veľaváženej Kasandre Vablatskej nemali premrhať na takejto škole ako je Rokfort.“
Pravda je taká, že keby mi pohovor u Dumbledora nezariadila moja staršia sestra, ešte teraz by som sedela doma s matkou a počúvala jej ustavičné tirády na témy: Už je načase sa vydať, Nech je to čarodejník, či jej najobľúbenejšiu – Dočkám sa aj vnúčat?. Moja matka si myslela, že hlavnou úlohou ženy je vydať sa, splodiť niekoľko ukričaných detí (mne a sestre stále vyčítala, že sme boli ukričané) a starať sa o manžela. Ja som sa už tri roky snažila zohnať si prácu (matka sa mi tri roky snažila nájsť manžela), skúšala som to na ministerstvách (aj matka to tam skúšala), ale tam boli posty profesionálnych veštcov (aj s tými ma chcela dať dokopy) obsadené a tak som sa musela uspokojiť s miestom na Rokforte (aj tu neskôr rozohrala zoznamovacie akcie). Pravda je taká, že som bola rada, že som sa mohla vrátiť (a nie vydať sa) tam, kde som začínala, a spoznávať svoje vrodené a jedinečné veštecké schopnosti.
„Snape iba nemal dlho ženskú. Preto mu kvapká na karbid a do teba sa naváža preto, že si najmladšia.“ vyslovila svoju mienku pri večeri Sin a Hes jej zúrivo prikyvovala.
„Skôr nemal nikdy ženskú.“ poznamenala som a prevrátila očami. Zložila som si okuliare, že si ich preleštím, keď sa Hestia spýtala: „Prečo nosíš tak príšerné okuliare?“
„Rodinné dedičstvo, sú bez dioptrií, nosím ich, lebo som to sľúbila babičke na smrteľnej posteli. Keby som ich nenosila, stihla by ma rodinná kliatba....“ povedala som im prvú halušku, čo mi napadla.
Obe sa rozrehotali a potom Sinistrová dodala: „Ale vážne!“
„Lebo som si na ne zvykla... Okrem toho, dotvárajú môj imidž mladej nezávislej rebelky...“ uškrnula som sa.
„Nezávislí rebeli tu boli za mojej mladosti. Ešte keď tu boli hippíci. To bol Rokfort. Dumbledore vtedy nosil bradu v gumke.“ spomenula si na svoje začiatky Hoochová.
„Takto Severusa nezbalíš!“ podpichla ma Sinistrová.
„Ja nechcem zbaliť Snapa, ja verím, že stretnem skutočnú lásku...“ zasnene som sa zadívala na strop a v tej chvíli sa otvorili dvere Veľkej siene a do nich vstúpil – no to sa podržte – môj bývalý Marcus Storm.
„Konečne kompletný zbor!“ natešene zvolal Dumbledore a mne zabehol kúsok, čo som práve prehĺtala.
„To je kus. A ten zadok.“ zhodnotila Hestia.
„Ale veď zadok mu nevidíš,“ upozornila ju Sin a pokračovala: „Síce keď má taký predok, nepochybujem ani o kvalitách zvyšných častí jeho anatómie.“
Pri slove anatómie Snape odfrkol. Marcus si podal ruku s riaditeľom, McGonagallovou a usadil sa vedľa Snapa. Ten sa na neho iba znechutene pozrel. Marcus bol pravým opakom Snapa. Opálená pokožka, zopár pieh, svetlohnedé vlasy, modré oči, bol ideálny výzorom. Divila som sa, keď po mne vyrazil, ale po pár mesiacoch som pochopila, prečo nemá babu. Lebo je to jeden svinský hajzel, čo má charakter obsahu záchodovej misy pred spláchnutím!!! A to som ešte veľmi milá v jeho charakteristike.
Snape sa na mňa začudovane pozrel, ako keby zachytil moje myšlienky, no keď sa na mňa pozreli aj ostatní za stolom, došlo mi, že som všetky svoje myšlienky od „svinský hajzel“ vyslovila nahlas.
„Sibylle, miláčik, vidím, že si zdvorilá ako vždy.“ uškrnul sa na mňa ten pako. „Som tak rád, že môžeme spolupracovať na Rokforte. Prečo si mi nepovedala, že tu budeš učiť? Ja preberám miesto profesora Obrany proti čiernej mágii. Mala by byť medzi nami väčšia dôvera vzhľadom na našu minulosť.“
„Minulosť?“ spýtal sa akože prekvapene Dumbledore, no kútikmi úst mu mykalo nahor a niečo mi hovorilo, že veľmi dobre vedel všetko o minulosti mňa a toho pankharta.
„So Sibylle sme sa mali brať,“ odpovedal mu Marcus a mne druhýkrát zabehlo. Pravda je taká, že nám matka takmer usporiadala svadbu, no keďže prehliadla takú drobnosť (že nie sme zasnúbení), nič sa nekonalo.
„To mi je ľúto, že vám to nevyšlo...“ začal Snape. Už som čakala, že z neho nevylezie nič príjemné a preto som nebola prekvapená, keď dodal: „Alebo Vám mám, Marcus, blahoželať?“
Marcus sa rozrehotal a uznanlivo prikývol – zdalo sa, že so Snapom budú vychádzať dobre.
„Sibylle, nechceš mi vyveštiť z kávových usadenín? Stavím sa, že si ešte nepredviedla svoj najväčší dar pred kolegami...“ ukázal mi svoju šálku Marcus.
„Rada!“ skríkla som, vstala a obišla časť kolegov, aby som sa dostala k Marcusovi (a zároveň aj Snapovi).
„Podaj mi ju!“ prikázala som mu. Keď nezareagoval, vytrhla som mu ju z ruky a dramaticky (napodobňujúc astmatický záchvat) začala: „Ach, no čo tu máme...“
„Nemali by ste najprv vyliať obsah tej šálky a ponechať tam iba usadeniny?“ milo ma oslovil Snape.
„Máte pravdu, kolega, ďakujem za vašu pripomienku. Samozrejme, ako som len na to mohla zabudnúť!“ A v tej chvíli som obrátila šálku hore dnom a vyliala jej obsah na Marcusov nechutný ksicht.
Snape vykrivil pery do niečoho, čo malo byť úsmevom, tak som zobrala aj jeho šálku a dodala som: „Vlastne vyveštím aj vám, keď ste už taký milý, kolega.“
A aj obsah tejto šálky skončil na hlave jej majiteľa. Keď som uvidela Snapov rozzúrený výraz, rozrehotala som sa a ako pometená som utekala z Veľkej siene. V tesnom závese za mnou bežali Hoochová so Sinistrovou. Moje prvé rokfortské skúsenosti so šálkami a veštením z nich sa rozniesli medzi tými, čo vynechali večeru ešte v ten deň.
Na druhý deň ráno som si našla v zborovni odkaz, že sa mám dostaviť k riaditeľovi o desiatej. Nemeškala som ani minútu, ale musela som čakať ešte 20 minút, kým ma Dumbledore prijal. Keď som vchádzala do jeho pracovne, opúšťal ju práve Marcus.
„Dobre, že idete, Sibyla, pripravil som už všetko potrebné...“ začal Dumbledore, no keď som sa na neho nechápavo pozrela, upresnil, prečo ma zavolal: „Chcel by som, aby ste sa so mnou pozreli na moju budúcnosť.“
A rukou ukázal na vešteckú guľu, ktorú mal pred sebou. Nebola to hocijaká veštecká gula, lebo kvalitný krištál som dokázala rozoznať aj na veľkú diaľku, hoci som s ním ako príležitostná lacná pomocná pracovná sila v muklovskom cirkuse neprichádzala do styku.
„Skôr než začneme, chcel by som sa s vami porozprávať o jednom drobnom incidente, ktorý sa prihodil...“
„Vy myslíte to nedorozumenie s Marcusom?“ opýtala som sa ho a nevinne zaklipkala očami.
„Verte, že by som rád prijal iného profesora, keby som vedel, že to vyvolá takéto napätie, ale Marcus bol jediný uchádzač, viete, miesto profesora Obrany proti čiernej mágii na tejto škole nie je dosť populárne. Ale narážal som skôr na problémy s profesorom Snapom. Severus bol včera večer za mnou a naznačil mi, že sa k nemu správate nanajvýš nevhodne.“ Dumbledore sa na mňa pozeral cez svoje polmesiačikovité okuliare a dal mi možnosť vyjadriť sa.
„Viete, to bol pokus o vtip, ak narážate na tu kávu...“
„Nevyjadril som sa jasne, ide mi o ten bozk z raňajok.“ uzemnil ma a teraz sa už usmieval.
„Ach, ten, to nič nebolo, iba taká pusa na líce, stávka... s kolegyňami...“ objasnila som mu, čo najskôr. Je môj zamestnávateľ, mal by predsa vedieť, že neobťažujem svojich kolegov.
„V budúcnosti by ste si mali dávať pozor na to, čo robíte. Nie je žiadúce, aby ste uzatvárali takéto stávky počas školského roka...“ upozornil ma a ponúkol mi šálku čaju.
Keď som si kúsok z neho odchlipla, provokatívne som sa ho spýtala: „Takže mimo školského roka môžem?“
„Neviem, či budete pracovať na Rokforte aj po skončení tohto školského roka, momentálne ste v skúšobnej dobe, preto by ste sa mali správať čo najvhodnejšie, ak sa dozviem, že v zbore vládne isté napätie... a vy ste jeho zdrojom...“ teraz ma už priam prebodával pohľadom.
„Vynasnažím sa profesorovi Snapovi vyhýbať!“ sykla som na neho. „Ak ide len o to, aj tak som to plánovala a teraz sa vráťme k tomu vešteniu.“
„Vlastne, profesorovi Snapovi sa nemusíte vyhýbať. Myslím,že stačí len jeden priateľký rozhovor, kde si spolu vysvetlíte, čo ste urobili a prečo. Severus, to iste pochopí... Teraz sa vám už nemôžem venovať, ale prídem k vám zajtra na seansu, o jedenástej večer?“ navrhol mi Dumbledore a keď som súhlasila, vyprevadil ma zo svojej pracovne. Vo dverách som sa ešte obrátila: „Vy myslíte naozaj seansu – vyvolávanie duchov?“
„Áno, to, povedzme, že sa chcem s niekým stretnúť...“ neurčito sa zahľadel na akýsi prsteň na svojej starej ruke. No schoval ho do vrecka skôr, než som sa na neho stihla pozrieť aj ja.
„Sibylááááááááááááá, Sibylááááááááááááááááá!!!!“ začula som, keď som kráčala po chodbe. Hoochová ma dobehla. „Poď si zalietať! Prosím! Sin chrápe jedna radosť, teraz som tam bola... Dáme si výlet do Rokville a naspäť!“
„Radšej by som tam šla peši.“
„Nie je problém, pôjdeme peši, ak ti to vyhovuje, len si zober galeóny a pôjdeme.“ Poslúchla som ju, vlastne malá prechádzka mi vyhovuje. Musím si užiť posledné dni voľna. Síce budem ho mať dosť, keďže budem učiť iba jeden deň v týždni, lebo mám iba trinásť študentov, no McGonagallová mi pri dnešných raňajkách naznačila, že suplovačky budú len a len moje. Dúfam, že tí senilní starci v zbore nie sú veľmi chorľaví.
V Rokville sme sa vybrali k Trom metlám, usadili sme sa a objednali si po jednej Ohnivej whisky a jednom ďatelinovom pive. No dobre, dali sme si viac. Asi toľko, že sme večer pozvali Marcusa na súkromnú seansu do mojej veže. Presnejšie Hoochová ho pozvala, napriek mojim prostestom, a ten blázon a svinský hajzel súhlasil. Dokonca presviedčal Snapa, s ktorým bol na poháriku, aby sa k nám pridal.
„Ale no tak Severus, snáď by si si našiel čas na pol hodinku, Sibylle je v seansách perfektná...“ Marcus chcel potľapkať Snapa po pleci, no ruku stiahol, lebo si uvedomil, že jeho nový kamarát by to bral ako fyzické obťažovanie.
„Možno by som sa mohol zastaviť...“ zahundral Snape. „ O ktorej sa to divadlo začne?“
„Náhodou to nebude žiadne divadlo... Bude to pravá nefalšovaná seansa...“ ohradila som sa.
„Veď vravím, pravé nefalšované DIVADLO...“ povedal Snape, pričom výrazne artikuloval, ako keby som bola hluchá, postavil sa a zvalil pritom stoličku.
„Nemusíte prísť, keď nechcete...“
„Prídem!“ zavrčal a dal sa na odchod. To som ešte nevedela, že návštevu u mňa chce využiť na zháňanie dôkazového materiálu, ktorý by poslúžil na moje prepustenie skôr, než odučím čo i len svoju prvú hodinu.
Keď sme sa o jedenástej všetky tri zišli u mňa vo veži, nezostávalo nám nič iné, než len počkať na Snapa a Marcusa. Nemeškali. Pri vchode do učebne sa obaja zaplietli do korálikových závesov. Nakoľko mi ich odporúčal práve Snape, nemohol nič podotknúť. Iba mi venoval jeden znechutený výraz.
Marcus sa ležerne usadil na jednom z vankúšov, ktoré som pripravila okolo kruhového stolca. Bol nízky, ale vhodný pre túto príležitosť. Snape sa takisto nasúkal bez slova na jeden vankúš. Vytiahla som magickú tabuľku. Takú s akými sa zabávajú aj muklovia, s písmenkami a číslicami, odpoveďami áno a nie. Hestia sa rozosmiala a Sin takisto. Obidve boli vzrušené od očakávania. Obidve mi pomohli pripraviť občerstvenie, Hestia rozložila ku každému po šálke kávy. Z tej whisky ma už začala pobolievať hlava.
„Muklovské hračky?“ Snape znechutene nadvihol obočie. „Nemôžeme hrať rovno fľašu?“
„To je skvelý nápad!“ zapišťala Sinistrová a vytiahla lesk, že si skrášli pery. Hm, povoľné mravy vládnu v tomto zbore.
„Tak čím začneme?“ nedočkavo sa spýtal Marcus a pozoroval magickú tabuľku predo mnou ako keby to bol nástroj temných mágov. Niekedy mi pripadal hrozne naivný. Alebo to len hral. Obdivovala som, ako dokáže v jednej chvíli hrať hlupáka i zvodcu zároveň. Práve sa pokúšial zbaliť Hoochovú svojím pohľadom číslo 6 (sám ho nazýval Neodolateľný macho). Sebavedomie mu rozhodne nechýbalo.
„Čo takto vyvolať strateného ducha zdravého rozumu profesorky Trelawneyovej?“ navrhol Snape ledabolo a vystrúhal jeden z tých svojich ksixtov, ktoré si nechával pre príležitosti, keď si myslel, že je vtipný. Musela som sa brániť.
„Alebo privolať pozostatky vášho zmyslu pre humor? Lebo to, čo hovoríte, nie je smiešne.“
„Radšej by som sa magickej tabuľky spýtal, či nepotrebujete hospitalizáciu u sv. Munga?“
„Možno by ste ma mohli odporučiť riaditeľovi, ako ich stály pacient Oddelenia duševných porúch...“
„Keď už hovoríme o duševných poruchách, tá vaša sa volá odborne puberta, tu sa dá robiť len jedno, konečne dospieť kolegyňa.“
„Verte, že sa správam dospelo a môjmu veku prislúchajúc. Nevedela som, že ste taký skvelý diagnostik...“
„A ja som nevedel, že k zamestnaniu na Rokforte stačí potvrdenie z muklovského cirkusu... Čo ste robili predtým, než ste šli na pohovor k Dumbledorovi? Popcorn?“
Malá výmena názorov spôsobila, že sa Hoochová, Sinistrová a Marcus necítili príjemne. Všetci traja boli totiž ten typ ľudí, ktorí ťažko nesú, keď sa pozornosť nesústredí výhradne na nich. Začali sa vrtieť na vankúšoch a striedavo pozerali raz na Snapa, raz na mňa, a uzatvárali stávky, kto vyjde zo žabomyšieho súboja ako víťaz.
„Ja... ja...“ teraz ma fakt urazil. Ja a popcorn? Nemám rada pukajúcu kukuricu.
„Teraz sa rozplače. Sibyla rada dramatizuje...“ ozval sa môj bývalý a všetkým naznačil, že je čas ísť a seansu zrealizujeme inokedy, keď budem v menšom citovom vypätí. Keď vypadli, naozaj som sa hodila do postele a rozrevala sa. Občas som im s tým popcornom v tom cirkuse pomáhala... fňuk. Snape vyhral.

2. Kapitola ||

3. Keď chceš veštiť, vylej kávu - najlepšie na Snapa2. Koráliky a netopierova manželkaÚvod + prečo sa mi len vyhýbajú?